sk hu
sk hu

Vianočný darček populistom

Niekoľko z mojich blogov a článkov.

naspäť

OSN populistom neprozreteľne zoslalo vianočný darček v podobe Globálneho paktu o migrácii, ktorým sa svetoví lídri snažia dostať pod kontrolu celosvetovú migráciu. Podotýkam, že bez toho, aby hociktorú krajinu nútilo prijať čo i jedného migranta! Ten vianočný darček je v slove „migrant“. Okamžite boli nastavené klapky a percentá preferencií sa v očiach niektorých politikov točili rýchlejšie, ako doláre vo Svetovej banke. Ochrancovia ľudu na barikádach s plamennými rečami vytesnili logiku a rozum zas na perifériu verejného diskurzu. Nehovoriac o tom, že aj na ministerstve aj v parlamente boli zodpovední politici, ktorí mohli korigovať tento dokument dva roky. Problematiku OSN majú v popise práce, chodili na stretnutia po celom svete. A nič. Až teraz a až pred svojimi voličmi.

Táto krajina celé stáročia bojovala s pocitom „o nás bez nás“. Teraz sa do tohto postavenia vďaka niektorým politikom sama stavia. V duchu hesla: „riešte si svoje problémy s migrantmi, nás zaujímajú len v polohe nástroja na zvyšovanie politických preferencií“. Síce sme jednoznačne povedali, že čo sa nám na pakte nepáči, k čomu máme výhrady. Len nebude mať kto ich tlmočiť, keďže na tento summit nemôže ísť ani „upratovačka“. Takže o nich nikto nebude ani vedieť a nebudú ani zadokumentované. A že obetujeme jedného z najkompetentnejších ministrov tejto krajiny, je v očiach niektorých politikov aj dobre. Veď nás moc ťahá na Západ. Dokonca je obľúbenejší a uznávanejší, ak väčšina politikov tejto krajiny doma aj v zahraničí. A to už vadí. To že pán Lajčák dosiahol tieto uznania poctivou diplomatickou prácou a tým, že ho z tejto vlády vyštveme škodíme nie jemu, ale sebe a Slovensku zároveň, je zjavne v očiach niektorých politikov nepodstatné.

Radosť a možnosť prejaviť sa v plnej obrannej pozícii kazí niektorým politikom „malá nepríjemnosť“ z východnej hranice: stanné právo na Ukrajine a reálna hrozba vojenského konfliktu hneď za našimi hranicami. Čo budeme robiť, keď k rokovaciemu stolu o tomto probléme – ktorý sa nás bezprostredne dotýka – si nikto nepríde sadnúť?

Reči o jadre EU, o sedení za rokovacím stolom na tých najvážnejších stoličkách, sú odrazu prázdnymi slovami. Nemôžeme chcieť hrať futbal a nebyť na ihrisku. Na medzinárodnej scéne sa totiž prácne buduje pozícia. Slovensko ju začalo budovať v r. 1998 a trvalo to dlho, kým sme mohli vysloviť čo i len vety o tom, že chceme byť v jadre. Ako to ale chceme dokázať? Keď nám bude tiecť do topánok, tak zostaneme doma? Pošleme list? Budeme sa vyjadrovať podľa toho, na ktorej strane zemegule sa nachádzame, alebo ktorá televízia o nás odvysiela peknú reportáž? Alebo budeme ticho? Lebo aj takých politikov bola plná národná rada a priľahlé paláce v uplynulých dňoch. O prezidentských kandidátoch ani nehovoriac.

Nemám rád veľké slová, zopakujem teda: v týchto dňoch som nadobudol silný pocit, že sa nahlodáva európske a atlantické ukotvenie tejto krajiny. Počas rokovania parlamentu, ale aj sledujúc vyhlásenia politikov.

Táto krajina musí byť sebavedomá a konzistentná. Viditeľným a jasným spôsobom. Cez svojich lídrov, štátnikov a hlavne cez svoje postoje a činy. Len tak budeme môcť byť partnerom zahraničia.

Béla Bugár je politik do zlého počasia a má našliapnuté na štátnika.
- Rudolf Chmel, 7.7.2018